Čo s našimi Palócmi?

Autor: Štefan Ráchela | 10.3.2011 o 8:03 | Karma článku: 7,17 | Prečítané:  1816x

Keď s mojim kamarátom Lászlóom, „starým“ bratislavským Maďarom „dáme reč“ o Viktorovi Orbánovi, nezhodneme sa. Ja ho (Orbána) vcelku chápem (aj keď s ním nesúhlasím), László ho vyslovene nemá rád. Ja chápem Orbána, že po takmer  storočí ťažkých maďarských tráum, chce Maďarom vrátiť postavenie hrdého, silného národa z prelomu 19. a 20. storočia. Súčasnú situáciu chápe ako veľkú šancu pre maďarský národ a, samozrejme, aj pre seba.

Lászlóvi je hej. Vyrástol v Bratislave, nasával kultúru štyroch národov, v kapitalizme je celkom úspešný. Jeho súkmeňovci na Felvidéku nemajú osud taký jednoduchý. Veľká časť z nich patrí k Palócom. Kraj, ktorý obývajú, môžeme nazvať aj Palóciou. Ich maďarčina je údajne nepekná (neviem posúdiť, po maďarsky nerozumiem).

Palóci (Kumáni) boli turkotatárskou skupinou, ktorá v roku 1090 vpadla do Uhorska. Prišli teda spolu s poslednými Pečenehmi. V početnejšom množstve prišli do Uhorska až po svojej porážke Tatármi v juhoruských stepiach v 1. polovici 13. storočia. V r. 1238 žiadal panovník Kumánov knieža Kuthen od uhorského kráľa povolenie prísť do Uhorska, a tak na jar v r. 1239 prišli zvyšky Palócov do Karpatskej kotliny. Po zavraždení kniežaťa Kuthena v r. 1241 odišli na Balkán, ale po tatárskej pohrome ich Belo IV. znovu pozval do Uhorska. V roku 1246 sa už zúčastňujú na jeho ťažení proti Rakúsku. Boli to tzv. bieli Kumáni, odtiaľ ich ruský názov Polovci (plaví) a slovenský názov Plavci.

Dostali po nich meno Plaveč dva hrady - jeden v Malých Karpatoch, druhý na severe, na rieke Poprad. Tam bránili Plavci pohraničné záseky proti Čechom, resp. Poliakom. V 40-tych rokoch 13. storočia ich prišlo veľa, preto boli usádzaní aj vo vnútri krajiny. Kráľ Belo IV. ich usadil roku 1245 v okolí Nových Zámkov, ale už v roku 1264 im pre priestupky odobral dediny a usadzoval ich vo vyľudnených a neobývaných, neúrodných častiach krajiny.

Je tu určitá paralela s Valachmi, ktorí k nám prišli ešte neskôr ako Palóci - Kumáni, osídlili hornaté oblasti Slovenska a dnes sa cítia tuhými Slovákmi. (A jeden z nich – Jurko Jánošík, je náš národný hrdina.)

Aj keď v časoch prvej ČSR sa slovenskí Maďari správali k novému štátu lojálne, už v novembri 1938 bolo všetko inak. Aj oni podľahli nacionalistickému besneniu, ktoré zachvátilo Európu. Prinavrátenie k Budapešti vítali. Po „okupáciu južného Slovenska“ či „prinavrátení (časti) pôvodných území“ (aké rozdielne hodnotenie toho istého zo strany Slovákov a Maďarov) však slovenskí Maďari  rýchlo vytriezveli. Už vpochodovanie maďarských „bačkorášov“ do juhoslovenských miest s puškami na motúzoch bolo pre nich sklamaním. To väčšie ich však ešte len čakalo. Úradnícke miesta zaberali ľudia  dosadení z Budapešti, aj keď tu bola vysoká nezamestnanosť. Maďarom z Felvidéka proste Budapešť neverila. Najhoršie však obišli mladí muži, ktorí museli narukovať do maďarskej armády. Tam boli regrúti z Felvidéka vystavení šikanovaniu, krutým telesným trestom, ktoré sa tam zachovali ešte z čias 1. svetovej vojny.

Po 2. svetovej vojne boli v rámci kolektívnej viny vystavení Maďari pomste Slovákov. Pokiaľ sa   „nereslovakizovali“, podliehali Benešovým dekrétom,  prišli o majetky, boli „odsunutí“ do Maďarska či do čekých Sudet. To sa dialo ešte v demokracii, pred  rokom 1948, pokračovalo i potom, v totalite. Ale komunistický režim im neskôr zabezpečil relatívne slušné národnostné práva. Dokonca aj určitú pozitívnu diskrimináciu pri prijímaní na vysoké školy. (Ale tým nechcem tvrdiť, že to mali jednoduché.)

Po roku 1989 sa slovenskí Maďari stali predmetom politického zápasu. Ich situácia (v Palócii, nie v Bratislave) sa paradoxne skomplikovala, keď sa SMK dostala do vlády. Tá vláda bola totiž  reformná a reformy najviac doľahli na juh Slovenska, na „Palóciu“. Palóci si ich najviac „vyžrali“. Aj rozpad SMK vôbec nie je dôsledkom konfliktu: sympaťák Bugár, verzus paradičon Csáky (paradičonom prezývali Csákyho robotníci v levickej textilke), ako sa  to často prezentuje. SMK sa rozpadla preto, že niektorí Maďari, čo boli pri korytách, sa nehorázne nabalili (ukázalo sa, že Maďari a Slováci sú rovnakí), zatiaľ čo ostatní znášali dôsledky reformy. Väčšina tých, čo sa nabalili, sú dnes v Moste, a to je aj veľké riziko dnešnej koalície (ktorá sa zasa chystá Palócov „zdrať z kože“).

Mimochodom, Béla Bugár a Pál Csáky sú politici, pred ktorými sa patrí sňať klobúk. Vypracovali sa na politikov, akých na Slovensku ani v Maďarsku nemáme veľa. A my, Slováci môžeme byť hrdí na to, že u nás takí politici vyrástli.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?