Čítam Zweiga a počúvam Nohavicu

Autor: Štefan Ráchela | 23.3.2012 o 11:15 | Karma článku: 5,59 | Prečítané:  706x

Aby  som  bol konkrétny:  čítam knihu spomienok  vynikajúceho  rakúskeho  spisovateľa Stefana Zweiga Svet včerajška a počúvam „cédéčko“ vynikajúceho českého pesničkára Jaromíra Nohavicu Divné  století. A sadá na mňa nostalgia  za koncom 19. storočia, keď  ľudia ešte verili tradičným hodnotám, keď  Európa po stáročiach vojen našla krehkú stabilitu, keď  Rakúsko-Uhorsko - zväzok malých národov pod vedením cisára z rodu  Habsburgovcov bolo hrádzou medzi  Ruskom a Nemeckom. Habsburgovci dokázali udržať na uzde malé národy v strede  Európy, aby sa navzájom nevykynožili – Maďari a slovanské národy v Uhorsku, Poliaci, Rusíni a Ukrajinci v Haliči, južní Slovania medzi sebou na Balkáne, udržať z hlbín Transylvánie  večne sa búriacich Maďarov i sudetských Nemcov nasiaknutých veľkonemectvom.

Bola  to veľká, vyspelá  ríša, ktorá zabezpečila hospodársky a technický pokrok a relatívny blahobyt v strednej Európe a udržala tunajšie národy  vo  sfére západoeurópskej kresťanskej  civilizácie. Označovať ju za  žalár národov je  príliš veľké zjednodušovanie.

V 2O. storočí sa Európa zbláznila. Ľudia prestali veriť tradičným hodnotám a ľudský život prestal mať cenu. Ľudská nenažranosť uvrhla  ľudstvo  do  vojnovej kataklizmy, potom sa začalo nacionalistické a komunistické besnenie. „Pán Búh se klidně opil lacným balkánskym likérem a  vyspával“ a „Šest miliónú  srdcí vyletelo komínem“, ako spieva Jarek Nohavica. A zbytočne. Americký prezident Wilson si vo Versailles šklbal vlasy, keď videl, čo spôsobilo uplatnenie práva národov na sebaurčenie. V novovzniknutých štátoch  zostalo mnoho národnostných  menšín, mnoho ukrivdených a nespokojných. Bolo iba otázkou času, kedy sa priestor uvoľnený po c.k. monarchii stane korisťou najskôr Nemecka a potom Ruska. Ľudia sa nepoučili z prvej svetovej  vojnovej kataklizmy a po štvrťstoročí „vyletelo komínom“ ďalších 50 miliónov sŕdc.

Čítam Zweiga  počúvam nohavicu a je mi clivo za našou konštitučnou monarchiou. Nemali sme k nej ani my, Slováci, taký zlý vzťah, ako sa to  často prezentuje. Rakúska hymna mala aj slovenskú verziu. Začínala sa takto:

Nech Boh  živí, obhajuje,

jak  cisára, tak aj vlasť!

Nech ho  rídí a spravuje

mocný  svatej víry hlas.

Na  výzvu Slovenských národných novín, ktoré 11. marca 1854 uverejnili hymnu v nemeckom origináli, aby  slovenskí básnici preložili jej text do slovenčiny, zareagovali viacerí autori. Redakcia vybrala preklad  do  Štúrovej slovenčiny Jozefa Emmanuela, katolíckeho kňaza v Košeci. Prvý raz sa hymna v slovenskej mutácii spievala už 12. mája 1854 pri odhalení pamätníka Jána Hollého na  cintoríne v Dobrej Vode. Na  slávnosti sa  zúčastnila celá slovenská politická aj kultúrna elita na  čele s Ľudovítom Štúrom a Jánom Palárikom. Dnes už zabudnutá hymna mala päť  slôh  používala sa až do rozpadu Rakúsko-Uhorska. Končila sa touto slohou:

Nech sa nesie hlas  do sveta

v každom hrmí údolí:

Ži, Franc Jozef! Ži, Alžbeta!

Ži, habsburský dom celý!

Už vás  vidím, nacionalisti a komunisti, ako vám oči podbiehajú krvou a vyliezajú z jamiek. Ale netreba sa jedovať, netreba sa báť. Obnovenie Rakúsko-Uhorska nie je reálne. Uvedomujú si to  žijúci dedičia habsburského  trónu, uvedomujeme si to aj my, priaznivci konštitučnej monarchie. Ale poučiť by sme sa teraz, na začiatku 21. storočia, keď akoby sa Pán Boh opäť opil lacným balkánskym likérom a akoby vyspával, mohli. Nemyslíte?

Keď už nečítate Stefana Zweiga, počúvajte aspoň Jarka Nohavicu.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?