Petržalka ako darček k 52. narodeninám Vavra Šrobára

Autor: Štefan Ráchela | 14.8.2012 o 9:13 | (upravené 14.8.2012 o 9:27) Karma článku: 7,58 | Prečítané:  486x

Dnes, 14.  augusta, uplynulo 83 rokov od obsadenia Petržalky československým  vojskom a pripojenia k Československu.  Túto udalosť  si už nikto nepripomína. Lebo onej len málokto  vie. Takéto udalosti si však treba pripomínať. Možno lepšie pochopíme  súčasnosť.

V  roku 1919 bola  situácia v Československu  veľmi  zložitá. Po  vyhlásení Československej republiky 28. októbra 1918 sa realizácia štátnej moci uskutočňovala  veľmi ťažko. Búrili sa Sudety, hrozila vojna  s Poľskom o Těšínsko, Maďari sa nechceli vzdať  Slovenska, na východe si Ukrajinci robili nárok nielen na Podkarpatskú Rus, ale takmer na celé  východné Slovensko. Československé vojsko začalo obsadzovať Slovensko  až v januári. Dovtedy  obsadilo iba okolie Žiliny. Do  južných hraničných miest prichádzali úradníci  nového  štátu  až v marci (aby v už koncom mája utekali na  sever pred vpádom maďarských boľševikov, keď  tí 21. marca prevzali v Maďarsku moc). Na  obsadzovaných územiach často ani netušili, že vzniklo nejaké Československo. Ani príchod  slovenskej vlády do Bratislavy 4. februára  nebol jednoduchý. „Bratislava nás privítala  nepriateľsky  a chladne,“ – spomínal  Vavro Šrobár, minister s plnou mocou pre  správu Slovenska.

Zatiaľ  čo na  medzinárodnom fóre veľmi  šikovne pracovala  diplomacia pod  vedením Edvarda Beneša, doma,  rozumej v Čechách a na Morave, sa  rýchle  formovala  armáda aj z nadšených  dobrovoľníkov. Súčasne začal pracovať v Čechách zbrojársky priemysel, ktorý zásoboval armádu zbraňami a strelivom. Významným zvratom bolo prevzatie velenia armády od 2. júna francúzskymi  dôstojníkmi, ktorí  boli omnoho razantnejší ako talianski. (Taliani sa vyhovárali, že „čo, tu  chceme, však  tu  žijú  samí Maďari“.) Tí viedli armádu v začiatku boľševického prepadu (29. mája 1919). V júni sa v ťažkých bojoch podarilo zastaviť maďarských boľševikov a len prímerie dohodnuté 24. júna a  mocnosti  dohody zabránili československej brannej moci, aby nezaútočila na Budapešť a nevytvorila územný koridor medzi Československom a Juhosláviou.

Prvého júla bolo podpísané prímerie, maďarskí boľševici sa  stiahli za demarkačnú čiaru a do konca júla 1919 sa podarilo  situáciu stabilizovať. Otvorená zostávala otázka Petržalky. Ukazovalo sa, že Bratislava ako hlavné mesto Slovenska potrebuje dunajské predmostie. Potvrdilo sa  to aj počas boľševického  vpádu, keď celkom reálne hrozilo, že slovenská vláda  skončí “na  kandelábroch“. Okrem  strategického významu Petržalky sa javil aj jej význam dopravný, kultúrno-rekreačný či  športový. Aj keď  na diplomatickej úrovni  bolo už dohodnuté, že Petržalka pripadne  Slovensku, zdalo sa najistejšie ísť na mierovú konferenciu už s reálnym stavom. Obavy totiž  vzbudzoval fakt, že po porážke  revolúcie sa  situácia v Maďarsku  rýchlo stabilizovala a admirál Horthy mohol byť silným súperom. Náčelník hlavného  štábu československej armády francúzsky  generál Maurice César Joseph Pellé zastával názor, že Maďarov treba postaviť pred  hotovú  vec a presvedčil o tom aj vládu. Vypracovaním plánu na obsadenie Petržalky poveril veliteľa západnej  skupiny generála Eugéne Désité Anthoine Mittelhausera. Prípravy  boli  robené v utajení, lebo most bol podmínovaný a hrozilo, že ho Maďari vyhodia do  vzduchu. V  strede mosta bol vybudovaný vysoký násyp z trámov a utlačenej hliny. Pri násype bola stráž a na brehu ešte hliadka. V Petržalke bola maďarská vojenská posádka.

Zaujímavé sú spomienky Vavra  Šrobára. Medzi ním a Mittelhauserom sa vytvorilo pevné priateľstvo. Spomínal  nasledovne.

„Generál  Mittel, ako mu hovorili počas  vojny  vo Francii a tiež potom u nás  na Slovensku, sa  ma  celý jún vypytoval, čo by som chcel k narodeninám. Len tak žartom som hovoril, že  by  som najradšej  chcel predmostie Bratislavy, aby  naše  delá mohli ovládať  rozhranie  Maďarska, Rakúska a Československa a  aby  celý most  bol náš. Mal  som na mysli hlavne  ovládanie  Dunaja. Generál Mittel mi neodpovedal, ale deň pred  mojimi narodeninami – 8. augusta mi preložil hotový plán na obsadenie Petržalky, vyrátaný na minútu a muža. Dobrého Mittla najviac mrzelo, že sa s  darčekom musel oneskoriť, lebo bola mesačná noc. Museli sme  čakať.“

Pomerne  podrobne opísal operáciu František Martínek v zborníku „Vpád maďarských boľševikov  na  Slovensko v roku 1919 (vydal J. Zimák v roku 1936 v Trnave). Z jeho spomienok sa dá poskladať mozaika tých udalostí.

Operáciu mal  viesť plukovník Jean Pierre Brau, veliteľ  mesta Bratislavy. Na  obsadenie mosta bolo vybratých niekoľko spoľahlivých  vojakov – Sokolov, ktorí  mali  bosí, vyzbrojení iba granátmi, prešplhať po spodnom mostnom páse do stredu a na koniec mosta. Cestou mali  nožnicami prestrihnúť drôty vedúce k mínam a potom potichu zajať stráže i hliadku na konci mosta a  sprístupniť most ďalšiemu vojsku. Súčasne sa mal jeden prápor prepraviť  na pontónoch cez  Dunaj. Vojaci  v žiadnom prípade  nemali narušiť  hranicu z Rakúskom.

Niekoľko  dni pred operáciou jednotky nacvičovali nalodenie, vylodenie, prieskum, organizáciu oporných  bodov. Boli pripravené vozidlá na prepravu pontónov i vodiči. Aby sa  zabezpečilo utajenie,  rozkaz mal  byť  vydaný na poslednú  chvíľu. Čakalo sa na tmavú, bezmesačnú noc.

13. augusta 1919 o 11:30 dostal pplk. Brau rozkaz, že operácia k obsadeniu bratislavského predmostia  bude vykonaná 14. augusta v skorých ranných hodinách.

O 1:30 hod. 14. júna boli pontóny zložené na  brehu Dunaja a štyri prápory zaujali svoje pozície. Operácia sa začala o 2. hodine na  dvoch miestach. Skupina Sokolov vyrazila po spodnom páse  mosta a jeden peší prápor  vyrazil na pontónoch  od  Karlovej  Vsi k druhému  brehu Dunaja. O 2:30 prirazila  predná hliadka práporu k  brehu. Zajali spiaceho  strážneho a o 3:30 sa  celý prápor zhromaždil v Pečenskom lese. Jedna jeho rota sa vydala k južnému  vyústeniu mosta pomôcť  Sokolom. Tí  však  svoju úlohu  splnili. Potichu sa prešplhali pod mostom a zajali prekvapených  strážnych i hliadku. Po moste sa prepravili ďalšie  dva prápory a zaujali pozície na  brehu. Postúpili  do Petržalky, kde bez jediného výstrelu zajali 12-tich  dôstojníkov a 120  vojakov. Zastihli ich v spánku. Všetky tri prápory obsadili hranice katastra Petržalky

Skoro  ráno prešiel po moste  do obsadenej Petržalky aj  Vavro  Šrobár  so sprievodom. Veliteľom predmostia sa  stal  francúzsky  major Louis  Martin. A na druhý  deň užasnutý Bratislavčania  obsadili zábradlie na  mestskom nábreží a sledovali čulý ruch na moste, ktorý bolo ešte deň predtým úplne  tichý. Maďari a mierová  konferencia  boli postavení pred fait accompli. Za  niekoľko  dní po ráznom obsadení Petržalky Horthy vtiahol do Budapešti. Pozícia československých vyjednávačov bola obsadením Petržalky uľahčená. Rusovce, Jarovce a Čunovo pripadli  Slovensku až po druhej svetovej  vojne, ale  to je už iná  história.

Dnes sa zdá neuveriteľné,  keď si uvedomíme  situáciu slovenského národa v roku 1918, koľko územia Slováci získali. Prišli síce o hornú Oravu a severný Spiš (tie vymenili Česi s Poliakmi za Tešínsko), ale južná hranica  bola posunutá omnoho  južnejšie, ako požadovali vtedajší  slovenskí predstavitelia. Bola to zásluha „starej líšky Beneša, ktorý hľadel predovšetkým záujmy  „československého,  rozumej  českého, národa.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?