Stalo sa pred 70-timi rokmi

Autor: Štefan Ráchela | 13.2.2015 o 17:23 | Karma článku: 4,24 | Prečítané:  600x

Dnes je tomu presne 70 rokov, čo príslušníci Nitrianskej partizánskej brigády prešli frontovú líniu v priestore medzi Orovnicou a Tekovskou Breznicou a spojili sa s vojskami 2. ukrajinského frontu. Prechod rieky Hron si vyžiadal životy 60-tich partizánov. Okolnosti tragickej udalosti dodnes nie sú objasnené.

Partizánske jednotky nachádzajúce sa v pohorí Tribeč v priestore medzi Zlatnom a Skýcovom sa   spojili a vytvorili Nitriansku partizánsku brigádu. Jej veliteľom sa stal pplk. Genadij Dmitrijevič Avdejev, ruský partizán s krycím menom Smirnov.

Brigáda mala štyri prápory

1. prápor tvorili partizáni z Ruska a Ukrajiny a ich veliteľom bol kpt. V. I. Orlenko.

2. prápor pozostával zo slovenských partizánov a ich veliteľom bol mjr. Ľudovít Pavol Sýkora.

Tento prápor mal dve roty. Veliteľom prvej bol nadpor. Michal Koza, druhej velil nadpor. Jozef Novisedlá

3. prápor tvorili „Baťovci“ (bývalí zamestnanci Baťových závodov v Baťovanoch a veliteľom im bol kpt. Jozef Trojan.

4. prápor bol internacionálny a zaradení do neho boli Bulhari, Francúzi, Holanďania, Maďari a ďalší. Velil mu kpt. Mičudík.

V dôsledku zintenzívnenia protipartizánskej  činnosti Nemcov, ktorí podnikali výpady zo Zlatých Moraviec do Tribečkého pohoria, sa brigáda presunula do priestoru Pohronského Inovca.

Od 15. januára 1945 sa brigáda nachádzala v Krtinovej pod Veľkým Inovcom, odkiaľ jej príslušníci podnikali bojové akcie na Pohronie a na Požitavie. Partizáni bývali v zemľankách. Brigáda bola neustále v rádiovom spojení s Hlavným štábom partizánskeho hnutia v Kyjeve. Odtiaľ dostávali pokyny a rozkazy. Brigáda bola zásobovaná aj strelivom a zbraňami, ktoré  v noci zhadzovali sovietske lietadlá na Krtinovej lúke pod Veľkým Inovcom. Lúka bola označená horiacimi vatrami. Potravinami bola brigáda zásobovaná obyvateľmi z okolitých obcí, často za dramatických okolností

Piateho februára 1945 zadržala partizánska hliadka v Jaďovej pod partizánskym táborom päť civilov. Boli to z väzenia v Nitre oslobodení politickí činitelia, komunisti Viliam Široký (neskoršie predseda čsl. vlády) a Július Ďuriš (neskoršie minister čsl. vlády). Sprevádzali ich štátny zástupca a väzenský zamestnanec. Piatym mužom bol Matej Čúlik z Machuliniec, ktorý skupinu do Jaďovej priviedol.

Posledný rozkaz, ktorý Nitrianska partizánska brigáda dostala z Kyjeva, bolo pripravenie prechodu partizánov k II. ukrajinskému frontu maršala Malinovského, ktorý bol za Hronom, asi 10 km od tábora brigády. Podobný rozkaz dostal aj štáb tohto frontu, ktorý mal prechod partizánov cez rieku Hron pripraviť. V obci Male na území Maďarska dostal podplukovník V. Karasjov-Stepanov 7. februára 1945 rozkaz pomôcť Nitrianskej partizánskej brigáde prebiť sa cez front a previesť popredných funkcionárov KSS (Široký, Ďuriš) do bezpečia k Sovietskej armáde.

10. februára 1945 prišla na štáb Nitrianskej partizánskej brigády štvorčlenná rozviedka II. Ukrajinského  frontu, ktorá priniesla plán prechodu. Viedol ju major Stanislav Wroňský, krycím menom Krok a boli v nej kapitán Ľapuškin, nadpor. Sačurov a Jozef Turčan (rodák z obce Hostie).

Cez rieku malo prejsť 900 ľudí

Začala sa horúčkovitá príprava prechodu. Previesť cez front takmer 900 ľudí nebolo vôbec jednoduché. Navyše na Hrone bola zvýšená hladina vody. Aj keď v tomto úseku nebola  súvislá frontová línia, Nemci kontrolovali údolia Hrona z guľometných hniezd. Porady boli najprv dôverné v užšom kruhu na štábe a potom spoločné s veliteľmi práporov. Počítalo sa aj s prípadnými bojovými prekážkami. Prechod sa určil na 13. februára 1945. Rozdelili sa zásoby streliva a proviantu. Uskutočnili sa posledné porady s veliteľmi rôt, čiat a oddielov. Vykonala sa kontrola osobná i zbraní. Nástup bol 13. februára o 13.00 hod. O 15.00 hod. dal veliteľ Nitrianskej partizánskej brigády pplk. Genadij D. Avdejev rozkaz na pochod k Hronu. Partizáni sa brodili vo vyše metrovom snehu smerom na Loksovu lúku. V Nemeckej Hute sa zastavilo čelo nekonečne dlhého sprievodu a  zorganizovala sa bojová zostava v troch prúdoch. Na čele každého prúdu bola početná prieskumná jednotka v bielych plášťoch.  Dolina k Hronu bola vtedy plná snehu.

Vo večerných hodinách brigáda prekonávala posledné 4 kilometre. Postupovala dolu miernym zalesneným svahom vedľa Orovnického potoka k frontovej línii na Hrone. Bolo blízko pred polnocou, keď padli prvé výstrely od nemeckých strážnych oddielov. Pravé krídlo sprievodu pri prechode cez Hron zaisťoval prápor majora Ľ. Sýkoru, ľavé krídlo prápor kpt. Mičudíka. Strednú kolónu viedol major Stanislav Krok-Wroňský. Prápor majora Sýkoru po predbežnom zamínovaní ciest zaujal obranu v smere od Hronského Beňadika. Prápor kpt. Mičudíka vytvoril obranu od Novej Bane. Krátko pred polnocou začal prechod cez Hron, ktorý bol od brehu asi dva metre zamrznutý.

V studenom Hrone zostalo šesťdesiat partizánov

K dispozícii boli iba dva člny a ľudí bolo do 900. Na druhej strane Hrona,v Tekovskej Breznici,  už čakali hliadky II. ukrajinského frontu. Partizánom mal ukázať brod miestny občan. Ten však neprišiel. Nemci začali ostreľovať  brigádu. Prechod sa uskutočnil na mieste, kde bola hlboká voda. Bol mimoriadne ťažký. Voda bola ľadová, plávali po nej kryhy. Člny boli iba dva, koní málo. Mnohí prechádzali v reťazi;držiac sa za chvost koňa. Takto prešiel údajne aj Viliam Široký. Rozliehalo sa zúfalé volanie o pomoc. Vyše 60 partizánov sa utopilo v ľadových vlnách Hrona. Medzi prvými obeťami boli bulharskí vysokoškoláci a ďalší. Mená padlých sú na pomníku v Orovnici. Našťastie sa prechod stihol skôr ako Nemcom došli posily. Len čo prišli, začali ostreľovať z mínometov Tekovskú Breznicu, kde sa partizáni sústredili na krátky oddych. Po začatí mínometnej paľby pokračovali v pochode cez hory smerom na Tekovskú Novú Ves (dnes Nová Dedina).  Komunistickí funkcionári  boli odvezení  do Podlužian a odtiaľ do Košíc.

Ako  to  videl Emil Donický

Takáto je oficiálna  verzia prechodu , ktorý  stál vyše 60 životov partizánov. Miestny občan, ktorý mal partizánom ukázať brod, bol Orovničan Emil  Dolnický. Ten sa vrátil z vojenskej prezenčnej služby v roku 1943 a nastúpil pracovať na železnicu. Po vypuknutí povstania narukoval do Brezna, kde pôsobil v záchytnom stredisku vo funkcii skladníka. Po čiastočnom potlačení povstania sa vrátil domov a nastúpil pracovať späť na  železnicu v úseku Nová Baňa – Hronský Beňadik. Jeho zadelenie mu umožňovalo voľný pohyb po trati, ktorú strážili Nemci. Poznal aj miesta ich stanovísk a heslá. Iste nebola náhoda, že sa dostal do styku  s partizánskou rozviedkou, ktorá hľadala v Orovnici spoľahlivé spojky.

Noviny Žiara  socializmu, týždenník okresu Žiar nad Hronom, 24. februára 1988 uverejnili článok (autor -jr-) o prechode Nitrianskej partizánskej brigády cez Hron. V spomínanom článku Emil Dolnický na to spomína takto:

„ Jedného večera som sa v miestnom hostinci stretol s partizánskou rozviedkou. Po vzájomnej výmene názorov som dostal za úlohu informovať  rozviedku o situácii v blízkom okolí a na úseku Nová Baňa – Hronský Beňadik, čo som aj urobil. Dňa 10. februára som dostal od poručíka Kosťu rozkaz urobiť v miestach uvažovaného prechodu prieskum a zakresliť položenie nemeckých hliadok, telefónne vedenia, atď. Trinásteho februára som mal správu odovzdať na Chotári – nad Novou Baňou, kde  si ju mala prevziať partizánska hliadka. Z obce sa mi podarilo dostať až po odchode nemeckých hliadok okolo obeda. Cesta hlbokým snehom bola namáhavá,  ale správy som na Chotári odovzdal včas, a tie boli odovzdané na  štáb brigády.“

Plán prechodu bol v podstate jednoduchý. V priestore Orovnice kontrolovalo údolie Hrona jedno guľometné hniezdo. To mal zlikvidovať prieskum Sýkorovho práporu a Dolnický mal priviesť brigádu k brodu, kde voda siahala sotva po kolená.

Prieskumu sa  ale  nepodarilo zlikvidovať  nemecké guľometné hniezdo a partizáni sa dostali pod paľbu. Spanikárili a začali prechádzať Hron v časti Pliesko, v mieste, kde bola najhlbšia voda. Emil Dolnický, ktorého nikto nekontaktoval, tam prišiel, keď bol už prechod už v plnom prúde. Predsa sa mu podarilo ďalšiu časť prechodu usmerniť k brodu o 300 metrov vyššie, kde voda siahala  sotva po kolená, a zachrániť tak mnoho životov partizánov.

Poručík Kosťo sa na prechode nezúčastnil. Zostal na Chotári, údajne pri frajerke.

Za statočné činy, pri ktorých nasadzoval život, nezožal Emil Dolnický žiadne zásluhy a jeho meno sa  akosi skoro vytratilo pri spomínaní týchto udalostí. Náhoda? Úmysel? Emil Dolnický žil po  vojne v Kalnej nad  Hronom, kde  zomrel v roku 1994.

Je zrejmé, že prechod Nitrianskej partizánskej brigády bol z hľadiska rozviedky dobre pripravený. Pri samotnom prechode sa nepodarilo zlikvidovať guľometné hniezda Nemcov, partizáni sa dostali pod paľbu, spanikárili a prechádzali rieku na tom najnevhodnejšom mieste. Dolnického mal v Orovnici kontaktovať poručík Kosťo, no ten údajne  zostal na Chotári. Zrejme nebol záujem, aby tieto  chyby,  pri realizácii prechodu, ktoré viedli k zbytočným stratám, vyšli najavo.

Po krátkom oddychu plné nasadenie

Príslušníkom Nitrianskej partizánskej brigády však nebol dopriaty dlhý oddych. Už 16. februára  podnikla elitná nemecká divízia Grossdeutschland protiútok s cieľom napadnúť zo severu jednotky II. Ukrajinského frontu  Nemci vybudovali dva pontónový mosty cez Hron – v Psiaroch pod Veľkým Krivínom a pri rybníckom kameňolome a postupovali cez hory smerom na Rybník a Čajkov. Podarilo sa im preniknúť až do viníc nad Rybníkom a Čajkovom. Situácia bola vážna a velenie II. Ukrajinského frontu využilo o pomoc partizánov z Nitrianskej partizánskej brigády. Tí potom zasiahli do bojov  pod  velením majora Stanislava Krok-Wroňského a pplk. V. Karasjova-Stepanova. S ich pomocou sa podarilo útok Nemcov zastaviť, prinútiť ich k ústupu a predmostie na Hrone zlikvidovať. Elitná nemecká  divízia utrpela veľké straty. Vojaci, ktorí bojovali pod Moskvou i v Stalingrade údajne spomínali, že taký výprask ešte nedostali. Vraj na nich strieľal každý strom.

Front na Hrone sa potom opäť stabilizoval až do útoku vojsk II. UF 25. marca 1945, keď sa začala Bratislavsko-Brnianska operácia.

Použité materiály:
www.binderovci.skwww.zitava.sk, Diplomová práca Ondreja Valacha, www.cajkov.sk, Spomienky Milana Dolnického.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?